Monika Šagátová

Patríte k herečkám, na ktoré je radosť hľadieť. Aké máte chybičky krásy, slabé stránky?

Noo, určite mám svoje slabé stránky, je ich veľa, veď nikto nie je dokonalý.

No na žiadnu si teraz nespomeniete...

(smiech) Aj keby som si spomenula, neprezradila by som ju.

Tak inak. Kedy vôbec nie ste pekná?

Nedávno sa mi stalo, že som toho mala fakt veľmi veľa, málo som spala, hocijako som sa stravovala a zrazu som sama na sebe videla, že som schudla.

Ale to je v prípade ženy dobre... Či?

Áno, ale mne prekážalo, že som mala nohy ako paličky, bolo mi vidno kosti. Vtedy som si povedala: Monika, stačí, spomalíš. Navyše práve išli sviatky, bola som u rodičov a  maminka ma vykŕmila.

Od pätnástich ste z domu preč. Ste nezávislá a samostatná?

Ani som si to tak neuvedomila, ale áno, vždy som bola samostatná. Nikdy som nemala problém komunikovať s  ľuďmi, spýtať sa na cestu. Nestratím sa.

Od mala ste spievali a tancovali. Prekvapilo niekoho, že ste išli na herectvo?

Ani nie. Bola to myšlienka mojej maminy, ktorá sa radila aj s riaditeľkou základnej školy, že čo so mnou. Konzervatórium bola vlastne jednoznačná voľba.

Myšlienka maminy... Mnohé dievčatá práve toto hovoria, keď sa prihlásia na miss. Ako to bolo vo vašom prípade so súťažami krásy?

Bolo to tak, že ma asi v šestnástich objavil v Topoľčanoch na internáte majiteľ jednej modelingovej agentúry. A zrazu prišli aj tie súťaže.

Modelingu či „misskovaniu“ ste sa pár rokov celkom intenzívne venovali a  asi ste si od toho aj niečo sľubovali. Považujete túto časť vášho života za úspešnú?

Na tie missky som išla najmä nabrať skúsenosti, spoznať ľudí, rozkukať sa v tomto svete. Ale jasné, beriem to aj ako úspech, veď som bola oceňovaná. To, že som neskončila nikdy prvá, ma nejako netrápi.

Plánovali ste, že by modeling mohol byť vašou trvalou profesiou?

Ani nie. Chcela som ísť do zahraničia, skúsiť nejaké fotenia, ale mala som školu. Bola som už na výške, keď som mala vycestovať, no odmietla som to. Povedala som si, škoda, ale vzdelanie bolo pre mňa vždy prvoradé.

Tak ešte mi povedzte, na koľkých súťažiach Miss ste boli?

Myslím, že asi na ôsmich.

Momentálne žijete v Bratislave spolu s kamarátkou na priváte. Kedy bude vlastný byt?

No, keď budú zarobené peniažky. Nikam sa nehrniem, je mi dobre tam, kde som. Mám super spolubývajúcu, väčšinou sa vidíme len ráno a večer. (smiech) Takže si ani nelezieme na nervy.

Poďme k chlapom. Ako to, že vám ten Dobrík nie je dosť dobrý? Vraj to nie je váš typ.

(smiech) Neviem. Janko je super. Keď sa s niekým stretnete, tak tam buď niečo je, alebo to tam nie je. A voči Jankovi som to „niečo“ nezacítila. Inak je to však krásny chlap a skvelý človek.

Priateľa vraj nemáte. Kedy bol naposledy nejaký?

Pred rokom.

Ak by ste dajme tomu nejakého mali a ten vám povie: „Mám chuť kúpiť ti niečo kožené.“ Išli by ste vyberať kabelku alebo niečo na koňa?

Kabelku asi nie, lebo nie som veľmi kabelkový typ. Zrejme by sme išli do jazdeckého obchodu a tam by som si určite niečo vybrala. Ja si ale na darčeky veľmi nepotrpím, takže neviem, či by sme aj niekam šli. (smiech)

Monika s rodinou, je najmladšia zo štyroch súrodencov

Jazdíte od ôsmich rokov. Je pre vás dôležité mať raz vlastného koňa?

Dôležité je najmä vytvoriť si s koňom vzťah. Raz v Čechách na istom ranči sme si s jedným mladým koníkom padli do oka. Hoci ma videl prvýkrát, chodil za mnou celý deň. Takého by som jedného dňa chcela. Ale teraz mám toho seriálového, s ktorým ma spája krásne puto.

Bude skôr vlastný byt alebo vlastný kôň?

Určite byt. Podľa mňa s tým je menej starostí a na koňa najmä treba mať čas. Ak raz budem mať svojho koňa, tak by som chcela mať aj nejakú svoju farmičku. (smiech)

Máte jedného synovca, aká ste teta?

Dúfam, že dobrá. Teraz ma atakuje tým, že chce odo mňa strašne veľa podpiskariet. Snažím sa mu vyhovieť. Ale trávim s ním dosť málo času, a keď ho raz za čas vidím, vždy sa čudujem, že je o desať centimetrov vyšší. On je inak tiež taký herec. (smiech)

Kedy ste najviac trpeli pri nakrúcaní Divokých koní, že ste zatínali zuby a modlili sa, aby už bol koniec?

To sa mi nestalo. Natáčanie ma baví, všetci tí ľudia okolo. Ak som mala horší deň, tak len pre to, že som bola unavená.

Aké je to hrať so svojou učiteľkou – Annou Javorkovou?

No, zo začiatku som mala veľmi veľký rešpekt. Ten pocit, že hrám so svojou pedagogičkou, myslela som na to, že keď bude mať nejaké pripomienky, tak sklopím uši. Ale postupne som zistila, že mi chce naozaj pomôcť a tie pripomienky, čo má, beriem s pokorou. Hrá sa mi s ňou super, v seriáli máme vzťah babky s vnučkou, máme sa rady a aj to nás zbližuje.

Aké ste mali skúsenosti s kamerou pred Divokými koňmi?

Točila som klip na pesničku Shadows pre kapelu Talkshow. Trvalo to asi tri dni, boli sme vo viedenskom Pratri a bola to veľmi príjemná skúsenosť. To je asi tak všetko.

So spomínaným Jánom Dobríkom už za sebou máte aj prvé milostné scény. Vyzliekli by ste sa kvôli nakrúcaniu aj donaha?

Všetko je to o dohode a záležalo by, aký projekt by to bol. Ak taká ponuka príde, potom sa budem zamýšľať nad tým, či áno, alebo nie.

Strata anonymity u vás zrejme prebehla dosť rýchlo.

Zatiaľ som si neuvedomila, že by ma na ulici niekto spoznal. Chodím len z domu do školy a na nakrúcanie, je zima, mám čiapku...

Ale cestujete električkou.

Áno, chodím normálne MHD. Možno ma aj niekto spoznal, no nemal odvahu prihovoriť sa.

Autor: Andrea Jacenková, Nový Čas víkend

Zdroj: cas.sk